Každý deň tu pre nás boli. Hrali sme sa s nimi, mali sme sa o koho starať, robili nám spoločnosť. Vedeli sme, že ten deň raz príde, ale neboli sme na neho pripravení. Nedá sa na to pripraviť, aj keď by sme veľmi chceli. Skrátka, všetko sa raz začína a raz končí. Každý deň sme sa na to chystali, ale keď to prišlo, nedokázali sme to ustať. Taktiež som si tým prešla, keď ma moje milované a tak veľmi zbožňované zvieratká opustili. Plánovala som, že to ustojím, ale bolo to ťažšie ako som si myslela. Avšak, určite sa s ich stratou vyrovnať dá.
Dá sa rozumieť tomu, že sa cítime veľmi zle, je nám smutno, pretože ak nám uhynie zvieratko, s ktorým sme boli každý deň a stále nám robilo radosť, zrazu sa cítime prázdni. V tomto smere bolí strata milovaného niekedy až roky. Človek, ktorý sa nikdy neobklopoval zvieratami, to nepochopí, ale každý jeden majiteľ, ktorý príde o svojho domáceho miláčika, skutočne trpí. Ja osobne si myslím, že na všetko treba čas. Či už nás opustí pes, mačka alebo králik, vôbec to nie je podstatné. Každá strata bolí rovnako, pretože sme ich pokladali za členov rodiny. Nemé tváre, ktoré nám zakaždým dokázali lepšiť deň. Mohlo sa stať čokoľvek, no vedeli sme, že keď prídeme domov, budú na nás čakať. Niekto si po takejto strate povie, že to už nechce zažiť znovu a preto svoje srdce navždy zamkne a do svojho života už nevpustí žiadneho štvornohého nemého tvora.
Ja si však myslím, že je správne poskytnúť domov ďalšej zvieracej duši. V útulku je ich plno a každá jedna túži po milujúcom domove a teplom pelechu, či plnej miske. Určite by sme sa nemali báť dať šancu ďalším, ktorí potrebujú pomoc. Poskytnúť im domov je to najmenej, čo pre nich môžeme urobiť. Zachrániť opusteného tvora, ktorého sa niekto zbavil a nevážil si ho. Aj to je spôsob, ktorý nám môže pomôcť vyrovnať sa so stratou nášho milovaného zvieratka. Na záver by som chcela povedať, že ak skutočne milujeme, nebojme sa otvoriť srdce ďalším. Dovoľme im vstúpiť do nášho života a oni nám to mnohonásobne vrátia.
