To je otázka, nad ktorou sa píšu v škole eseje a nad ktorou sa možno niektorí ľudia hlboko zamýšľajú. Internet by nikdy nemal byť našim pánom, ale našim sluhom. Mal by nám pomáhať, a nie veci ešte viac sťažiť. Na to boli vymyslené aj sociálne siete – pomôcť ľuďom ostať v kontakte i napriek diaľke.
Mnoho ľudí to však asi pochopilo inak. S priateľmi komunikujú výlučne iba cez sociálne siete. Veď prečo by sa s nimi stretli osobne, keď majú možnosť z pohodlia domova vymeniť si pár informácií o tom, ako sa majú a čo majú nové? O tom, či je to správne alebo nie, by si každý mal urobiť názor sám. Dôležité je, že to veľmi prirodzené nie je. Človek je tvor spoločenský a mal by sa s ľuďmi stretávať i osobne.
Mnohokrát cez internet nevieme vyriešiť naše skutočné problémy. Niekedy dôjde k hádkam. Netušíme, akou intonáciou daný človek vetu vyslovil a vysvetlíme si to zle. Potom už nie je čas na návrat. Niekedy sa spoliehame len na to, že človeku raz za čas napíšeme a bude všetko fajn, no neuvedomujeme si, že ho tým strácame. Fyzický kontakt skrátka chýba. A po rokoch, ak sa možno aj stretneme, zistíme, že si aj napriek tomu, že sme sa mu občas ozvali, nemáme čo povedať. Ťažko je potom naprávať niečo, čo už skončilo.
Na internete sa dokonca podvedome snažíme správať dokonalo. Zdieľame a lajkujeme fotky a statusy a snažíme sa sami vyznievať, že nemáme ani jednu chybu. Dokonalé fotky, dokonalé jedno, dokonalosť sama. A hoci máme medzi priateľmi možno aj tisíc užívateľov, koľkí z nich sú ochotní prísť nám na pomoc? Nad tým by sme sa skutočne mali zamyslieť.
Nemali by sme podliehať trendu, ale zachovať si vlastnú chladnú hlavu a brať tieto veci s rezervou. Nespoliehať sa na to, že písaním nahradíme objatie nášho kamaráta či kamarátky, jeho úsmev a smiech. Lebo to sa nikdy nestane. Mali by sme si preto vyčleniť viac času na rodinu a blízkych a tráviť s nimi viac času osobne. Aby raz nebolo neskoro…
